Ústava

Ústava vznikla vlastne rozvinutím novozákonného riadenia cirkevných obcí, ako je to uvedené hlavne v Skutkoch apoštolských a v pastorálnych listoch. Táto ústava sa presadzovala postupne, najskôr na Východe a potom i na Západe.

Úrad biskupa bol v Novom zákone ešte totožný s úradom presbytera. Úrad dozoru nad cirkvou (biskup znamená dozorca) bol dôležitý a potrebný kvôli zachovávaniu cirkevnej jednoty. Biskup bol garantom ortodoxnej náuky, predsedal pri bohoslužbách, ustanovoval duchovných do cirkevných úradov a dozeral na cirkevnú disciplínu. Jeho povinnosťou bolo starať sa taktiež o vnútornú komunikáciu v rámci svojej cirkvi, ako aj udržiavať spoločenstvo s bratskými biskupmi a ich cirkvami.

Organizačnú štruktúru ríše využila cirkev i vo svojom ďalšom vývoji, keď biskupov sídliacich v hlavných mestách provincií označila ako metropolitov alebo arcibiskupov. Avšak vo vzťahu k iným biskupom nemali nad nimi žiadnu zvláštnu výkonnú moc. Mali iba právo potvrdzovať biskupské voľby, resp. použiť právo veta. Neskoršie však získali právo zvolávať provinčné alebo krajinské synody. Ale ich služba bola hlavne službou biskupskou, spojená - a čo je v tejto súvislosti dôležité i pre budúcnosť - iba so zvláštnym čestným postavením. Je len prirodzenou samozrejmosťou, že medzi týmito hlavnými biskupmi – metropolitmi vynikali hlavne tí, ktorých cirkevné obce boli zriadené niektorým z apoštolov alebo ich žiakom. Im bol potom udelený titul „patriarcha".